Pavol Michalík už šesťdesiatnikom

Bol prvým tunajším hráčom, ktorý dostal povolávací rozkaz do vtedy elitného celorepublikového výberu Dukly Banská Bystrica. Napriek tomu, že mladí brankári sa presadzovali len ťažko, on si svoju šancu vybojoval, vďaka čomu sa mal neskôr možnosť stať jednou z najvýraznejších brankárskych osobností. V bráne Baníku Ostrava vychytal tri tituly, ale najmä sa aj vďaka tomu pravidelne staval súperom z európskych veľkoklubov. Reč je o Pavlovi Michalíkovi, ktorý je rodákom zo Šalkovej a v utorok oslavuje svoje šesťdesiatiny.

„Dukla hrala vtedy druhú celoštátnu ligu a celkove sa práve striedala generácia veľkých brankárov, ako boli Plesar, Vencel, Viktor, či Sedláček. Bola to silná generácia brankárov a ja som bol od nich mladší. Tým, že som hral celoštátnu ligu a bol aj v reprezentácii do 21 rokov, mal som veľa ponúk dostať sa do ligy. Určite, že by som rád zostal v Dukle, ale chcel som to vyskúšať,“ spomína si Michalík. Klubu zo Štiavničiek však vďačí za veľa: „Vtedy bola druhá liga veľmi silná súťaž a keď som ja začínal, bolo tu aj veľa brankárov, mal som sa od koho učiť. V tom čase bolo ťažké sa dostávať do brány, keďže vtedy sa nenieslo, aby dostávali príležitosť mladí. Vážim si, že ja som tú šancu v Dukle dostal a mohol sa tak dostať až do medzinárodného futbalu.“

Do Baníku Ostrava prešiel v roku 1974, už o rok na to dostal prvú prvú reprezentačnú pozvánku a ako tretí brankár bol za Ivom Viktorom a Alexandrom Vencelom aj účastníkom zlatého ťaženia československého tímu na Majstrovstvách Európy v roku 1976 v Belehrade. Najväčšie úspechy však dosiahol v drese Baníku: „Tam som dostal prakticky okamžite príležitosť chytávať. Každý rok sme hrali európske poháry. Hrali sme proti špičkovým mužstvám, ako bol Bayern Borrusia, Valencia, Nantes či Neapol." Najvýraznejším úspechom tejto doby bola účasť v semifinále Pohára víťazov pohárov v roku 1979 proti Düsseldorfu.

Svoju futbalovú kariéru končil v štyridsiatke v gréckom klube Panserraikos F.C., kam ho pritiahol vtedajší tréner tohto celku Vladimír Táborský: „V Baníku som mal sľúbené, že ma pustia do zahraničia. Ale nevyšiel mi angažmán na Cypre. Ozval sa Slovan, kde som mal dohodu, že keď bude možnosť ísť do zahraničia, tak pôjdem. V Slovane som bol prakticky rok a potom som išiel do Grécka. Tam som bol ďalších desať rokov, päť ako hráč, päť už ako tréner."

Na trénerskú kariéru sa dal Michalík v čase, keď sa do Seeres vrátil trénovať Táborský: „Začal som trénovať rok juniorov, potom aj profesionálne mužstvo ako hlavný tréner. Lenže deti už chceli ísť na strednú školu, čo už v Grécku nebolo možné, a tak sme sa rozhodli, že sa vrátime do Ostravy. V Baníku som potom viedol B mužstvo, pôsobil som ako asistent pri áčku, nakoniec tréner brankárov, rovnako neskôr aj poľskom Grocline a neskôr aj v Dukle,“ zhrnul jeden z najuznávanejších brankárskych trénerov.

Na odchod z futbalového života sa zatiaľ Michalík necíti: „Už sme ale generácia, na ktorú sa pomaly zabúda. Nezostáva nám tak iné, ako ísť na dôchodok, aj keď by som ešte rád niečo robil, ale situácia je taká, že sa to už do toho dôchodku chystá.“