Súčasnosť vs. história

FK Dukla Banská Bystrica začala s novou tradíciou. Od stretnutia s Tatranom Prešov si budeme pri každom domácom Corgoň ligovom zápase pripomínať osobnosti nášho klubu, ktoré úspešne fungovali v našich radoch ako tréneri, hráči alebo funkcionári. Jedna z prvých banskobystrických legiend je pán Jozef Oboril, ktorý v našej Dukle pôsobil vo všetkých troch funkciách a teda ako hráč, funkcionár i ako tréner. Dres s nezabudnuteľným číslom 3 odovzdal p. Oborilovi športový riaditeľ Dukly Peter Dzúrik.

Pri tejto príležitosti sme p. Oborilovi položili niekoľko otázok.
Ako hodnotíte novú tradíciu oceňovania osobností FK Dukla a že práve Vy ste sa stali prvým oceneným?
To, že som práve ja prvý, beriem ako poctu za to, čo som v Dukle odohral a vykonal. Myslím si, že je dobré, že klub si začína všímať aj históriu. Mal som pocit, že klub si žije len svojím životom a zabúda na ľudí, ktorí tu niečo vytvorili a urobili kus práce. Myslím si, že je to zaujímavý krok, len mám obavu, resp. skúsenosti sú také, či to bude mať trvácnosť aj v budúcnosti.

Pripomeňte nám Vaše pôsobenie v Dukle.
Do Dukly som prišiel v roku 1973 na základnú vojenskú službu a odohral som tu dva roky. Po jej skončení som sa vrátil do materského oddielu VSS Košice, odtiaľ som v roku 1978 prestúpil do Slávie Praha a zo Slávie Praha zase do Tatrana Prešov v roku 1980. Do Banskej Bystrice som sa vrátil v roku 1982, kde som aj ukončil hráčsku kariéru v roku 1987. Z hľadiska histórie to bolo päť najlepších rokov Dukly a práve vtedy, za pôsobenia Adamca, som bol aj ja jej hráčom.

Našich fanúšikov by iste zaujímalo, čo robíte v súčasnosti a aké sú Vaše osobné ciele do budúcnosti?
Trocha som mal aj smolu, pre futbal som obetoval hodne, hrával som do 35 rokov profesionálne a po ukončení hráčskej kariéry sa u mňa objavili zdravotné problémy so srdcom a v roku 1994 som musel odísť na invalidný dôchodok. Preto žijem trocha v ústraní z dôvodu, že životné priority mám zmenené z pohľadu zdravia. Aj keď som v ústraní, dianie v Dukle samozrejme sledujem a prajem jej, aby sa dostala tam, kde si myslím, že historicky aj patrí, minimálne do tej slovenskej štvorky.